Dajme si šancu

Autor: Yvona Horňáková | 13.2.2017 o 14:58 | Karma článku: 9,39 | Prečítané:  1696x

Stále živá téma inkluzívneho vzdelávania pomaly ale isto unavuje ľudí. Učitelia sú však zúfalí, v triedach sa ťažko učí a deti dosahujú slabšie výsledky ako kedysi.

Keď som chodievala do školy kvôli klientom a videla  triedy, kde sa stretlo viacero žiakov s rôznymi poruchami, nechápala som, ako sa dá v takej triede vôbec niečo naučiť. Počas hodiny deti vykrikujú, občas i sprosté nadávky, bijú sa, nezriedka utekajú z triedy. Javí sa vám to byť prehnané? Tiež by som neverila, keby som nevidela. Aktuálnu snahu učiteľov o lepšie podmienky vnímam teda i z tohto aspektu, nielen platového. Taká práca zákonite vyčerpáva. A pokiaľ sa pridajú napríklad i problémy v kolektíve a podobné eventuality, môže sa uvedené povolanie stať doslova neznesiteľným. Syndróm vyhorenia sa v tejto súvislosti skloňuje vo všetkých pádoch. Pritom by asi stačilo niekoľko systémových krokov a stav by sa zlepšil. Deti by sa v pokoji mohli vzdelávať a určite by dosahovali lepších výsledkov i v medzinárodnom porovnaní. Nemuseli by sa robiť represívne a podľa mňa nesystémové opatrenia na ich zlepšenie – napríklad percentuálne kvóty na prijatie žiakov do osemročných gymnázií, pretože zo ZŠ odchádza veľa šikovných žiakov. Čo by teda pomohlo danú situáciu ozaj zmeniť? (Prosím, berte to len ako môj názor. Netvrdím, že je správny, ani ho nikomu nevnucujem.)  -

1. Začneme od začiatku. Predškolská výchova – už tu by bolo vhodné zachytiť prípadné problémy a začať s deťmi viac pracovať na odstraňovaní ich možných deficitov. Teda skríning v predškolskom veku zameraný na potenciálne poruchy (správania, učenia a pod.) a následná práca s dieťaťom v poradenskom a predškolskom zariadení.

2. V prípade zápisu či preradenia do špeciálnej základnej školy – minimálne dve nezávislé psychologické vyšetrenia intelektu, ktoré nespochybniteľne potvrdzujú mentálnu retardáciu a špeciálnopedagogické vyšetrenie, či nie je prítomná symptomatológia vývinových porúch. Ozrejmím, prečo by som trvala na dvoch psychologických vyšetreniach – podľa mňa (a nielen podľa mňa) sú aktuálne v ŠZŠ i deti, ktoré nemajú mentálnu retardáciu (MR), ale vývinové poruchy učenia, správania alebo reči. Deficity z nich vyplývajúce totiž skresľujú výsledky psychologických testov. Uvediem príklad – mala som v poradni dyskalkulika, ktorému som nemohla stanoviť túto diagnózu, lebo testy u psychológa v poradni dosiahli pásmo dolného priemeru až ľahkú formu hraničného pásma MR (IQ okolo 85 bodov). Pri tomto intelekte môže ísť napr. o hypokalkúliu. Zistila som však, že daný žiak bol predtým u klinického psychológa, ktorý mu nameral pásmo nadpriemeru (IQ nad 116). Teda v tomto prípade išlo o rozdiel cca. 30 bodov! Situácia sa nakoniec samozrejme vyriešia v jeho prospech, no chcela som poukázať na možné nepresnosti a omyly pri diagnostike intelektu u detí s vývinovými poruchami. Teda 2-3 body pod normou by sa podľa mňa vôbec nemali brať do úvahy pri zaraďovaní do ŠZŠ. Lebo cesta naspäť do základnej školy je veľmi komplikovaná. Jeden prípad som videla. Žiak v 5. triede ŠZŠ dosiahol normointelekt a bol preradený do základnej školy. No jeho vedomosti zodpovedali tretej triede ZŠ. Teraz si predstavte veľkého chlapca, ako ide medzi tretiakov... Preto zdôrazňujem, že na prijatie či preradenie do špeciálnej základnej školy by boli vhodné 2 nezávislé vyšetrenia intelektu + jedno špeciálnopedagogické či logopedické v prípade podozrenia na narušený vývin reči (napr. dysfatici majú oveľa nižšie  skóre v mladšom veku, no vo vyššom, keď sa porucha upraví, býva zväčša v úplne inej kategórii).

3. Zrušenie špeciálnych základných škôl by bolo krokom späť. Systém výučby i špeciálni pedagógovia v nich sú dobrí a pre deti s MR  je to podľa mňa oveľa lepšia voľba ako trápenie sa v bežnej ZŠ. - V preplnených triedach, kde sa nedá zabezpečiť individuálny prístup, a kde sú kladené vysoké nároky ako zo strany pedagógov,  tak  i žiakov v triede. Tieto bývajú často  k uvedeným deťom nemilosrdné. Veď pri MR nejde len o slabšie rozvinuté kognitívne funkcie, pri ťažších formách ide napr. aj o poruchy pohybového ústrojenstva,  poruchy pamäti, pozornosti, citov, vôle a podobne. V ŠZŠ nie sú predsa len deti s ľahkým stupňom postihnutia a variantom „A“. Naopak, možno by bolo dobré upraviť podmienky a pribrať i niektoré deti, ktoré sú aktuálne v detských stacionároch  (napr. autistov). Prínosom by bolo i zaradenie rôznych podporných terapií – arte-, ergo-, muziko-, biblio-, prípadne hipo-, canis- či felino-. Systém špeciálnych škôl  u nás je podľa mňa dobrý a nemyslím si, že by išlo o segregáciu. Samotní rodičia takto postihnutých detí sa niekedy dožadujú zaškolenia v ŠZŠ či prestupu do nej.

4. Čo s deťmi, ktoré sa nachádzajú v tzv. „hraničnom pásme“? – Ide o pásmo medzi mentálnou retardáciou a priemerným intelektom. Do ŠZŠ nemôžu ísť a integrovaní v ZŠ tiež zväčša nebývajú. U uvedených detí sa málokedy dá potvrdiť nejaká vývinová porucha učenia. Tie majú určité striktne dané diagnostické kritériá, ktoré síce môžeme spochybňovať, no poradne sú školské zariadenia a od toho sa odvíjajú ich možnosti. Teda aktuálny stav – deti prepadávajú (i viacnásobne), málokedy zažijú pocit úspechu, rodičia sú zúfalí a nedokážu im pomôcť. Východiskom by mohli byť napríklad špeciálne triedy v bežnej ZŠ. Vyučovali by v nich i špeciálni pedagógovia (s učiteľským smerom ŠP) a počet žiakov v triede by bol limitovaný kvôli individuálnemu prístupu. Myslím, že tieto deti by konečne zažili pocit úspechu, a tiež možno dorovnali tempo bežných tried. Samozrejme zaradenie do takej triedy by bolo dobrovoľné, rodičia by mali mať vždy možnosť odmietnuť inú formu edukácie ako je bežná trieda v bežnej ZŠ.

5. Individuálne začlenenie žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v bežnej ZŠ (školská integrácia) inklúzia áno, no treba vytvoriť podmienky. Ako pre edukáciu integrovaných detí s rôznymi poruchami a zdravotným oslabením, tak i pre intaktné deti (bez porúch). V prvom rade by na škole, ktorá vzdeláva žiakov formou integrácie mal byť špeciálny pedagóg (s poradenským, nie učiteľským smerom ŠP). Veľkou devízou by bolo, keby mal niektorý z psychoterapeutických výcvikov, minimálne skrátenú verziu zameranú na psychoterapiu detí a mládeže. – V tejto súvislosti apelujem na školstvo, aby prevzalo úlohu organizátora psychoterapeutických kurzov a výcvikov pre potreby školstva. Mohli by ho vykonávať ako metodicko-pedagogické centrá, tak i vysoké školy, možností je veľa. Ani jeden psychoterapeutický výcvik, ktorý robia súkromné psychoterapeutické spoločnosti, totiž nekorešponduje s platom zamestnancov školstva. A keďže sú určené najmä pre zdravotníckych zamestnancov, školstvo tieto výcviky neprepláca. I napriek uvedenému sme si ho mnohí (aspoň v skrátenej forme) urobili – pomáha nám to vykonávať našu prácu čo najlepšie a najefektívnejšie. Bolo by prínosom, ak by každý odborný a pedagogický zamestnanec mal aspoň 30-hodinový kurz využívania poznatkov psychoterapie v edukačnom či poradenskom procese. Mnohí učitelia sa pýtajú, ako majú reagovať pri nevhodnom správaní žiakov. Na to predsa existujú účinné systémy (napr. z kognitívno-behaviorálnej psychoterapie), ktoré by mohli vo svojej práci využívať. Samozrejme bude pre školu prínosné, ak bude mať čo najviac odborných zamestnancov (špeciálnych pedagógov, psychológov, sociálnych pedagógov, logopédov a pod.) a tiež dostatočný počet asistentov.

6. Zvážiť by sa malo i vytvorenie špeciálnej triedy pre žiakov so ŠVVP (špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami) pri viac ako 6 deťoch v ročníku. Samozrejme treba i limit pre maximálny počet žiakov v takej triede. Opäť – nejde o segregáciu, ale o pomoc. Deti sa v triede, kde učí špeciálny pedagóg, ktorý pozná ich deficity, naučia oveľa viac ako v bežnej. Bolo by vhodné zaradiť tam i predmety ako RŠF (rozvíjanie špecifických funkcií), ktoré sú pre tento účel navrhnuté. Celkový systém výučby zamerať na ich možnosti a kompenzovať tak ich deficity. – Napríklad naučiť ich ako porozumieť čítanému textu,  slovným úlohám, učiť sa pomocou myšlienkových máp,  ako sa naučiť a používať gramatické pravidlá, ako udržať pozornosť,  jednoducho všetko, čo sa používa pri reedukáciách. Pri zlepšení ich stavu či prospechu by bolo vhodné postupné zaraďovanie naspäť do bežných tried.

7. Znížiť počet žiakov v triedach. A nielen v zmiešaných triedach, kde sa vzdelávajú i integrovaní žiaci, ale vo všetkých. Je veľký problém sústrediť sa  v triede, keď je okolo vás 30 rušivých faktorov. A tiež je veľký problém v nej učiť. Aký individuálny prístup majú tí žiaci? Dá sa so všetkými precvičiť učivo? Dá sa na konci hodiny zistiť, či mu všetci porozumeli?

8.  Redukcia obsahu zbytočného učiva a nahradenie iným, prípadne novými predmetmi. Na sociálnych sieťach sa množia statusy, kde je napísané „Škola ma do života nič nenaučila“. Môže sa nám to javiť akokoľvek k nášmu školstvu nespravodlivé, no zamyslime sa. Nebolo by namieste zvýšiť počet hodín, kde sa žiaci naučia niečo praktické do života?  Je úžasné, že  sa do vyučovania včleňujú predmety a témy výchovy k rodičovstvu, k finančnej gramotnosti, kritické myslenie, ochrana pred manipuláciou na internete či mimo neho, výchova k práci a podobne. V tomto trende treba pokračovať a rozšíriť okruh tém. Vhodné by bolo zaradiť i nácviky sociálnej komunikácie. Určite by žiaci tiež ocenili napr. pravidelné a časté interaktívne besedy s ľuďmi z rôznych profesií i s tými, ktorí si splnili svoje sny. Mali by možno väčšiu motiváciu učiť sa a niečo v živote dokázať. Celkovo je potrebné, aby mali čo najviac pozitívnych zážitkov zo školy. Preto by som žiadne predmety, zaoberajúce sa výchovou, neznámkovala.

9. Zrušenie alebo aspoň redukcia domácich úloh. – Zaťažujú nielen deti, ale i rodičov, ktorí sú potom uponáhľaní, preťažení, vyšťavení a v konečnom dôsledku možno v práci i menej výkonní ako by mohli byť. Základná škola by mala byť ozaj základná. Preťažovaním detí nijakým spôsobom nezvýšime ich stupeň vedomostí a už vôbec nie schopnosti ich využívať. Prevažná časť zbytočností sa ukladá  len do krátkodobej pamäti, a keďže následne už takto  nadobudnuté vedomosti  nepoužívame (max. na písomku), pamäťové spoje sa rozpadnú a dané učivo aj tak nakoniec zabudneme.

10. V súvislosti s častým výskytom výchovných ťažkostí a porúch správania je nevyhnutné vytvorenie nového článku výchovného poradenstva, ktorý bude mať svoje kompetencie a odborných zamestnancov špecializovaných na riešenie problémov v správaní - minimálne etopédov (špeciálny pedagóg, ktorý pracuje s psychosociálne a emocionálne narušenými deťmi a mládežou) a psychológov. V susednej ČR tento systém funguje, okrem pedagogicko-psychologických poradní, ktoré pomáhajú pri vzdelávacích ťažkostiach, existujú i tzv. „Střediska výchovní péče“, kde sa riešia výhradne problémy súvisiace s výchovou. Tieto zariadenia u nás absentujú. Mali by ich suplovať centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, ktoré sú však aktuálne tak zahltené diagnostikami, že psychológ a špeciálny pedagóg v menších mestách poväčšine len diagnostikuje a píše správy. Oddelenie prevencie potom robí veľa skupinových aktivít, ktoré kompenzujú „stratené“ body v EVUP-e (systém na evidenciu jednotlivých úkonov, podľa ktorých sú poradne financované – no nemyslím, že vysoký počet bodov je ukazovateľom kvality). Tým nechcem znižovať význam uvedených aktivít, ale na individuálnu dlhodobú prácu s dieťaťom s problémovým správaním a jeho rodinou bohužiaľ nie je dostatok času, ani možností.

Mohlo by sa javiť, že spomínané strediská výchovnej starostlivosti sú  zbytočné. No tieto zariadenia bývajú nezávislé a rodičia im dôverujú. V prípade potreby  kooperujú ako so školou, tak i s kuratelou. U nás sa v súčasnosti problémové deti a mládež po vyčerpaní aktuálnych možností odosielajú do ústavných zariadení - liečebno-výchovných sanatórií, diagnostických či reedukačných centier. Keďže som v reedukačnom centre vykonávala povinnú prax počas štúdia, nikdy som do výchovného ústavného zariadenia žiadneho klienta neodporučila. Z dlhodobého horizontu ide o dočasné a nesystémové riešenie. Mladý človek raz odtiaľ predsa vyjde a vráti sa do pôvodného prostredia. - Obohatený o nedôveru voči sebe, rodine a systému. Nezriedka sa pridružia ďalšie problémy. Okrem toho existuje veľa prípadov, kedy išli chovanci z RC priamo do väzenia (napr. za 3 úteky). Najúčinnejšia pomoc pre dieťa s problémovým správaním je intervencia za účasti a pomoci jeho rodiny a v prípade potreby i školy. Mnohé ťažkosti majú totiž korene práve tam. Videla som veľa prípadov detí, kde už aj rodičia rezignovali. Avšak postupnou prácou s nimi i s rodinou, za pomoci a pochopenia zo strany školy, následne prekonali svoje problémy a dnes sú z nich úspešní mladí ľudia.

Viem, takmer na všetko z uvedeného treba financie. Nie som ekonóm, no myslím, že systémové riešenie aktuálnych problémov školstva  by bolo v konečnom dôsledku i ekonomickým prínosom pre našu krajinu a možno by kompenzovalo počiatočné zvýšené náklady na jeho realizáciu.  A to z viacerých dôvodov, napríklad:

  • Lepšie vzdelanie ľudí, ktorí by bez uvedenej intervencie nezískali, môže byť prínosom pre trh práce – špecialistov predsa potrebujeme ako soľ.
  • Ústavná starostlivosť je nákladná, či už pre adolescentov v RC, LVS a DC alebo pre dospelých vo väzení – je známe, že neriešené problémy z detstva často pretrvávajú i v dospelosti a môžu sa pridať problémy s gamblerstvom, výtržnosťami, alkoholom či inými návykovými látkami.
  • S liečbou závislostí sú tiež spojené nemalé finančné výdavky.
  • Aktuálny systém nie je dobre nastavený, čo dokazujú  napríklad i výsledky 10-ročných žiakov zo Slovenska v  matematike a prírodných vedách v porovnaní s krajinami EÚ a OECD v medzinárodnej porovnávacej štúdii TIMSS 2015:  V matematike dosiahli žiaci Slovenskej republiky (498 bodov) výsledok štatisticky významne nižší, ako je priemer zúčastnených krajín EÚ (527 bodov), ako aj krajín OECD (528 bodov). V prírodných vedách dosiahli žiaci Slovenskej republiky (520 bodov) výsledok porovnateľný s priemerom zúčastnených krajín EÚ (525 bodov), ale významne nižší ako priemer krajín OECD (527 bodov). V matematike aj prírodných vedách dosiahli naši žiaci v oboch predmetoch nižšie skóre oproti testovaniam v rokoch 2007 aj 2011. – Podrobné výsledky tu: https://www.minedu.sk/vysledky-slovenskych-10-rocnych-ziakov-v-medzinarodnej-porovnavacej-studii-timss-2015/  - V tejto súvislosti je vhodné sa opýtať, kto bude túto krajinu rozvíjať, ak nič nezmeníme a táto krivka bude neustále klesať...? A preto – dajme si šancu. Zamyslime sa, apelujme na našich zákonodarcov. Veď deti sú naša budúcnosť, naše najväčšie bohatstvo, naše všetko... 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Fico asi vie, prečo sa dištancuje od Bödöra

Azda sa to čoskoro dozvieme aj my.


Už ste čítali?